Bola tichá júlová noc v r. 2020.
Prebudila som sa o 1:30 a posadila som sa na posteli. Rozhliadla som sa po izbe a zrazu som na mojej posteli v rohu pri nohách videla sedieť aj dievča, ktoré sa pozeralo na mňa. Bolo to pre mňa zvláštne nielen tým, čo vidím, ale aj preto, že mala ústa prelepené bielou lepiacou páskou asi takto (nákres). Pozerala som sa na ňu a ona na mňa. Mala tmavé oči a oblečená bola v bledých šatách. Vlasy mala zapnuté tak, ako na fotkách dozadu hlavy. Spoznala som ju. Bola to Anka Kolesárová.
Na tomto sede som ju videla len do polovice jej tela. Takto sme sa pozerali jedna na druhú asi 5 minút. Keďže nič nehovorila, ja som si znovu ľahla na posteľ, zavrela oči a premýšľala som; ale znovu som sa po krátkej chvíli posadila a už som ju na posteli nemala. Pozrela som sa smerom k oknu a na stene som videla pohybujúce svetielká, ako keď sa deti hrajú s baterkou, ktorou svietia na tmavé miesto v diaľke. Potom som si to už viac nevšímala.
Ráno som vstala ako zvyčajne. Raňajkovala som v kuchyni. Ako som dojedla, ešte sediac pri stole, zrazu som počula dva silné výstrely nado mnou. Pozrela som sa na strop, ale nebolo nič poškodené, ani svietidlá… Boli to výstrely také silné, ako skutočné.
Pomyslela som si na Anku Kolesárovú, čo ma navštívila. Nech odpočíva v Božom pokoji!
Pochválený buď Ježiš Kristus!
H. L.